Perly a kosti. The books that the world calls immortal are books that show the world its own shame. Oscar Wilde, The picture of Dorian Gray

Perly a kosti „The books that the world calls immortal are books that show the world its own shame.“ – Oscar Wilde, The picture of Dorian Gray – My, B...
Author: Lesley Nash
7 downloads 2 Views 68KB Size
Perly a kosti „The books that the world calls immortal are books that show the world its own shame.“ – Oscar Wilde, The picture of Dorian Gray – My, Bytosti, na svete existujeme tisícky rokov. Sme ako tiene žijúce vedľa nevidomej ľudskej rasy, stojíme v šere lesov, pod kupolami katedrál. Vidíme vzlety aj skazy vašich synov a dcér, ich víťazstvá i krvipreliatia. Sme nemenní, nehybní pozorovatelia. Ľud na uliciach živoril. Kúsok chleba sa predával od ruky k ruke, od perí k perám, až kým celkom nezmizol v hladných ústach chudobných. Bedákanie chorých a slabých sa šírilo ulicami ako mor a šplhalo sa do kopcov, až k oknám panstva, ktoré služobníctvo nešikovne pred ním zatváralo. Trpko hľadeli dolu na námestia, na hlad, biedu, krádeže a zločiny. Bezvládne telá odvážali za brány mesta, kde chudobní poslednýkrát dodýchali. „Musíme niečo urobiť,“ chabo navrhla madam Eva, hľadiac cez vysoké okná dolu do ulíc. Ruku si pritískala na hrudník a perly na krku ju pálili ako rozžeravený kov. Za tento náhrdelník by vyžila celá ulica, pripomínali jej. Lord Daniel sa od okien odvrátil. Pýcha ho nútila pohŕdať všetkými, čo žili „dolu“. Bol hrdý na svoje panstvo, svoje vychýrené bankety a prepych, v ktorom žili. „Je to zberba, Eva,“ odvrkol. „Kedysi zberbou neboli,“ plačlivo namietla Eva. „Čo ti chýba, drahá?“ posmešne sa otočil tvárou k nej. „Chceš sa pripojiť k chudákom?“ Eva mlčala. Nechcela živoriť dolu na ulici, a aj dobre vedela, že manžel by tú hanbu nezniesol. Ale bola si istá, že keby predajú čo i len jednu šperkovnicu z jej spálne... „Eva, za chvíľu je večera a pridá sa aj nás náš milovaný syn,“ zavrčal Daniel. „Nechaj tie mrciny pod oknami a choď sa upraviť.“ Evin syn Samuel načúval. Praskavé zvuky v lese mu jasne hovorili, že niečo len kúsok od neho ticho našľapuje. Takmer nečujne. Ale on lovil každý deň, poznal zvuk, ktorý nehybné, storočné stromy lesa nevydávajú... Niečo tu bolo a on dnes nič nechytil, ani len malú srnu alebo zajaca – nemohol dopustiť, aby sa vrátil domov s prázdnymi rukami. On! Čo v dvanástich rokoch skolil svojho prvého jeleňa! Bol najlepším lovcom široko-ďaleko a nedal sa poraziť či zahanbiť. Dnes to rozhodne nedopustí. Samuel pozrel do korún stromov. Oblaky v ten večer rýchlo uháňali po oblohe a občas zakryli mesiac v splne. Nebola síce ešte úplná tma, ale mládenec mal čoraz väčšie problémy orientovať sa v tme. Našťastie, sluch mu stále slúžil a na ten sa aj spoliehal. Nasledoval svoju korisť. Cítila som prítomnosť človeka. Bol celkom blízko pri mne a tajil dych, určite načúval. Možno počul moje bosé nohy na lístí, počul šuchot bukvíc a praskanie konárikov. Stál trochu prihrbený pri strome a oči mal naširoko otvorené, zreničky čierne ako noc. Ach, ako ma len lákali, tá biedna ľudská rasa. My, Bytosti, čo sme na svete už tisíce rokov. Nepribližujeme sa k nim, nepomáhame ani neubližujeme, nemilujeme, ani nenávidíme. Mnohí však opovrhujú a hŕstka súcití... Patrila som k hŕstke. Priťahovali ma ako magnet. Ich nemotorné pohyby, špinavé ruky, hlúpe spory a nemožné lásky. Och, áno, láska, tá ma fascinovala najviac. Hanobili ju, ničili, drvili a predsa im kvitla ako ruža. Tak veľmi sa nepodobala našej láske, čistej, nemennej, danej od vekov, takej vrúcnej a absolútnej. Oni si ju kradli a rozdávali, zahadzovali a nachádzali. Nemohla som odolať nutkaniu zastať a dívať sa na človeka. Tichučko, skoro tichšie ako ja, vyšiel spoza stromu a rozhliadol sa; v rukách zvieral akúsi zbraň a načúval. Stále načúval.

Ticho som vzdychla. Mykol sa a bláznivo začal mieriť na všetky strany. Zachichotala som sa práve vtedy, keď les ožiaril mesiac svojím svitom. Samuel zbadal postavu a teraz mu už bolo jasné, že je to žena, človek – ale aspoň niečo, čo sa na ženu veľmi podobá. Nerozumel jej odevu: vyzerala, akoby má na sebe priliehavé šaty z čipky, miestami nepravidelnej, možno roztrhanej. Šaty mali čudné rukávy, ktoré na pleciach odhaľovali bledú pokožku, ale viseli z nich dlhé tmavé kusy látky, naskladanej popri tele neznámej. Uvažoval, či sa stratila a šaty sa potrhali, ale vyzerala byť pokojná, ba dokonca až majestátna. Vlasy jej splývali na chrbát a boli dokonalo biele, v mesačnom svite striebristé. Nebolo možné, aby táto žena bola stratená v lese. Samuel si odkašľal; v tichu medzi stromami to znelo ako výstrel z pušky. On sa trochu prikrčil, ona nie. „Prajem príjemný večer,“ ozval sa neisto. O čom sa dá rozprávať s takmer polonahou ženou uprostred lesa? Neznáma bola ticho. „Stratili ste sa? Pomôžem vám naspäť,“ rýchlo vyhŕkol Samuel a urobil krok vpred. Nechcel ju vydesiť, ale zároveň cítil v sebe hnev, že nie je srnou alebo iným zvieraťom. Prvýkrát nič neulovil. Žena stále nič nehovorila, preto si pomyslel, že zrejme nebude z tohto kraja. Rozmýšľal, ako jej vysvetliť svoje čestné úmysly, keď zrazu svit mesiaca zosilnel. Samuel otvoril ústa dokorán, ustúpil vzad. Žena bola nahá – úplne nahá! Na jej tele však nerástol ani chĺpok a na pokožke vystupovali neznáme znaky, kruhy, kde-tam kríže, čiary, línie, ornamenty, ktoré boli čierne ako jej oči, nielen zreničky, ale aj dúhovky. Samuel si s hrôzou uvedomil, že podivné rukávy sú vlastne krídla, kožovité ako má netopier, vyrastajúce jej spod rúk a také desivé. Pomyslel si, že toto je jeho posledná hodina, stretol v lese démona, satana, ktorý ho čiernymi očami uhranie a rukami rozsápe ako divá šelma. Nehýbal sa a stál, prudko dýchal a nevedel, čo urobiť. Tak isto nehybne stála aj neznáma postava, ktorú sa už teraz neodvažoval nazvať ženou. „Si potomok človeka,“ vyhlásila do ticha žena. Mala jemný hlas a Samuel sa akosi upokojil. Niečo s jemným hlasom mu predsa nemôže ublížiť. „Nechcem ti ublížiť,“ vyslovila slová, vďaka ktorým cítil, ako mu padol kameň zo srdca. Nemohol uveriť, že ešte pred chvíľou sa bál tejto ženy! „Áno, som,“ hrdo sa ozval. „A kto si ty?“ „Som Bytosť,“ povedala žena a už nič viac. Ostalo na Samuelovi, aby sa spýtal, čo ho pálilo na jazyku. „Ty nie si potomok človeka.“ Zdalo sa mu, že začul ozvenu akéhosi smiechu, jemného, ženského. Bytosť pred ním však len jednoducho povedala: „Nie.“ Les sa kúpal v tichu. Nešuchla tu žiadna líška, žiadny jeleň. Možno pre toto podozrivé ticho v Samuelovej mysli skrsol nápad, ktorý môžeme nazvať podlým, ba až hriešnym... Samuel zdvihol zbraň, ozval sa výstrel. Eva sedela za vrchstolom, oproti manželovi. Gánil na ňu cez sviečky a misy s ovocím. Ona klopila zrak a rátala prstene na rukách. Štyri, to by boli nakŕmené štyri ulice dolu pod oknami. Štyri prstene znamenali záchranu pre mnoho ľudí. „Kde je Samuel!“ skríkol zrazu Daniel a tresol rukou po stole. Vylial víno, slúžka ho ihneď odpratala. „Lord, Váš syn oznámil, že si dovolí pripraviť večeru pre Vás a Vašu drahú manželku sám svojimi rukami. Vyžiadal si prísady a všetko služobníctvo vyhnal z kuchyne,“ ozval sa najstarší sluha. „On ide variť?“ Neveriacky sa spytoval Daniel. Krútil hlavou. „Ako iste viete, pane, k remeslu lovu patrí aj remeslo kuchárske.“ Po slovách sluhu ostalo

ticho. „Drahá mama, otec,“ slávnostne predniesol Samuel, ktorý v rukách niesol zakrytý podnos s jedlom, „dovoľte, aby som vám ponúkol moju preslávenú špecialitu: mladého srnčeka na víne!“ Odokryl podnos a Eva zacítila vôňu pečeného mäsa. Mäso bolo zaliate vínovočervenou omáčkou a voňalo po koreninách. Zbehli sa jej slinky a vo vnútri potlačila myšlienku, koľko ľudí pod oknami by sa najedlo z jej porcie srnčeka. „Musím povedať, Samuel, že sa odo dňa zlepšuješ,“ chválil syna po jedle otec. Pili víno a Eve sa už z neho krútila hlava. Mäso bolo výborné, mäkšie ako dospelý srnec a syn vedel obdivuhodne vycítiť pomer korenia a byliniek. Čo ju však trápilo, bola ešte viac ako polovica srnčeka, ktorú odniesli do kuchyne, lebo syn vyhlásil, že začína tuhnúť a musia ju hodiť psom. Vyhovorila sa na bolesť hlavy a odišla zo salónika. Nešla však do svojej izby, ale do kuchyne, kde sluha chystal mäso pre mladého pomocníka. Eva však bola pani domu a mäso zobrala sama, nech poriadne pozametajú dlážku a ona sa zatiaľ prejde na dvor a hodí mäso psom. Vyšla z dverí pre služobníctvo, prehodila si na seba plášť. Pod rúškom noci ju určte nikto nemohol zbadať. Nervózne sa obzerala, ale nezastavovala, aj keď ju zadržiaval strach a rozptyľovala sladká vôňa mäsa. Pod panstvom už nemohla odolať a kus si odhryzla, potom ešte jeden a ešte jeden, kým necítila tú jemnú chuť v celom tele. Zbehla dole, do ulíc chudobných. Všade cítila tieseň, počula vzdychy spoza múrov a nerozhodne zastala. Nevedela, čo si počať: komu dať jedlo? Za sebou začula šuchot, v ľaku sa rýchlo otočila. Z otvorených dverí vykukla detská hlávka. Modrooký chlapec na ňu zažmurkal. Premohla ju náhla neha a podišla k nemu, vystrela ruky s jedlom a on si ho nemotorne vzal. Chvíľku naň obaja hľadeli, ona cítila túžbu chytiť mäso a zahryznúť doň, zjesť celú porciu, čo by nakŕmila dom hladujúcich úst, keď sa chlapec otočil a jedlo priniesol dnu. Ostala stáť na chladnom vzduchu, triasla sa a cítila sa čoraz prázdnejšia. Evin syn lovil. Bol pripravený vystreliť na čokoľvek, čo vybehne spoza krovia, kam potichu kráčal jeho priateľ Tomáš. Mal napäté všetky zmysly, keď sa Tomáš rozbehol, skočil a poriadne zakričal do krovia. Vybehol hnedý zajac a Samuel vystrelil; zasiahol ho a Tomáš sa k nemu rozbehol. Samuel zosadol z koňa a obzrel sa na ostatných. Všetci už ulovili viac ako dvoch zajacov, on sám ich však ulovil štyroch a toto bol piaty. Mäso sa nikdy nezje, bude hniť na hromade. Otec nedovolí, aby sa rozdalo chudobným a kvôli biede v kraji nemôžu usporadúvať hostiny, na ktoré by pozvali svojich bohatých priateľov. Tak prečo nemôže prestať? Prečo v ňom túžba po úlovku nezhasína, neotupieva? Cíti ju stále naliehavejšie, bodá ho. Už je skoro noc. Tomáš a Samuel kráčajú lesom, kone nechali ďaleko za sebou. Je tma, zvyšok lovcov urobil oheň a neochotne ich čaká v šere na kraji lesa; čakajú, lebo Samuel je pán a pán ešte loví. Idú stále vpred, aj keď Tomáš zaostáva. Niečo šomre, ale Evin syn ho nepočúva, krv mu búši v sluchách a čaká, kým vyjde mesiac a ožiari čistinu ligotavým svetlom, takým strieborným, aké bolo v tú noc a znovu príde bytosť a on znovu... Začul šuchot, uskočil na bok a zočil ju, plavé vlasy mala krátke, krídla pristrihnuté ako lapené zviera, načahovala k nemu ruku a čierne oči ho vyzývali. Videl každý ornament na jej prsiach, na predlaktiach a oči ho lákali, lákali... Samuel zdvihol zbraň a vystrelil, nie raz, ale dvakrát. Bytosť padla na zem, slabo vykríkla. Evin syn hodil pušku na zem a ako v tranze sa díval na ležiace telo. Pomaly k nemu pristúpil a kľakol si na zem; zdvihol bezvládnu ruku a zahryzol. Cítil ešte teplú krv na perách, tiekla mu cez prsty a on hltal, akoby nejedol celú večnosť. Keď sa Evin syn prebral uprostred noci na výkriky z diaľky, hlasy, ktoré volali jeho meno, neveriacky hľadel na svoje ušpinené dlane. Nemohol potlačiť hnus, keď zbadal pri jeho nohách ohlodané telo kamaráta Tomáša, s dokorán otvorenými očami a dvoma krvavými guľkami v hrudi.

Eva blúdila nočnými chodbami. Akýsi nutkavý pocit jej nedal zaspať, cítila mravčenie v prstoch, niečo nervózne a svetloplaché jej krúžilo v tele ako obrovský havran. Chodby boli prázdne a nehybné. Počula iba šuchot svojich šiat a vzdychy chudobných z ulice pod oknami, ale možno si to len nahovárala, možno tak stonalo storočné drevo, ktoré sa zvíjalo a krútilo pod náporom času. Otvorila dvere do tmavej komnaty, pánty trochu vrzli a potom bolo ticho, počula len dych muža spiaceho na masívnej dubovej posteli. V izbe bolo šero, mesačný svit dopadal priamo na vankúš a osvetľoval čeľusť a bradu Evinho manžela. Eva podišla bližšie, nahla sa nad posteľ. Možno ho vtedy zobudili jej vlasy, štekliace na tvári, možno jej horúci dych a možno len akýsi nejasný pocit v podvedomí. Otočil hlavu a pozrel jej do tváre. Eva nemohla potlačiť výkrik, ktorý bol spolovice len vzlykom, keď uvidela manželove čierne oči, čierne ako smrť, preblesklo jej mysľou a snažila sa rýchlo postaviť, Daniel jej však chytil zápästie. Mimovoľne vyceril zuby a Eva zvreskla; zvalila sa na neho a udierala malými päsťami. Zápasili, nevediac prečo a o chvíľu Eva cítila, že pod ňou mužovo telo chabne, zdalo sa jej, akoby úplne strácal váhu a silu. Tlačila rukami ešte viac, tlačila na vankúš, pevne pritisnutý k jeho tvári. Vtedy prišiel ten pocit, do miestnosti vstúpila Smrť a Eva pustila telo, uskočila, akoby si až teraz uvedomila, čo spravila... Nechala Smrť vykonať svoju prácu a ostala sa nemo dívať na grimasu v mŕtvej tvári svojho manžela. Potom sa pomaly priblížila. Nutkanie silnelo, havran v nej krúžil čoraz rýchlejšie a ona ako v tranze sklonila hlavu ku krku obete. Keď sa perami dotkla pokožky, cítila chladnúce teplo a zazdalo sa jej, že žilou ešte prúdi krv; zacítila tep. Zavyla ako zviera a zaryla zuby a nechty do jemnej kože krku a nechala červenú tekutinu vyliať sa von ako rieku. Hltala a pila, až kým nesvitlo ráno. Malý chlapec pod oknami panstva sa v to ráno zobudil z nepokojného spánku. Chvíľku žmurkal do slabého slnečného svetla a snažil sa potlačiť ten zlý pocit v ňom, a tiež sladkastú chuť v ústach a v žalúdku. Nepamätal si, ale malo sa to zmeniť hneď, ako sa posadil a zbadal bratov a sestry kľačať nad ohlodaným telom neznámeho žobráka, ako ich prsty trhali mäso a zuby ho mleli na kašu. Pri ich nohách ležali kosti, ktoré však nepatrili tulákovi, ale boli zo srny, ktorú mu včera darovala dobrá víla na ulici. Teraz však už vedel, že to bola víla – démon, ktorá ich priviedla do stavu večnej žiadostivosti; pretože kosti v prachu neboli biele, ale rozryté čiernymi ornamentami, znakmi, občas krížmi. Vydesene mu tĺklo srdce, pach krvi a zverstva napĺňal celú biednu chatrč. Skočil dole z postele a otvoril dvere, svetlo ho takmer oslepilo, ale rozutekal sa a snažil sa nepočuť výkriky za jeho chrbtom. Bežal až za brány mesta, k lúkam, kde ľudia práve začínali prácu. Sadol si do vysokej trávy a hlboko dýchal, žalúdok ho pálil, cítil neznáme nutkanie. Sedel, hľadel si na kolená a čakal. Chlapca boleli na slnku oči. Ledva ich otvoril, keď sa mu prihovorila bucľatá dievčina s batohom na pleci, niečo mu vravela a on jej nerozumel. Zadívala sa na ostatných, už boli skoro pri bráne mesta a ona ich chcela dohoniť, nemohla tu však nechať chlapca. Čupla si k nemu. Chlapec sledoval, ako sa jej pomaly dvíha a klesá hruď, ako lenivo jej pulzuje tepna na krku... Skočil, ona zvreskla a potom bolo ticho, ako z nej pomaly unikal život a chlapec sa kŕmil. Ulice pod panstvom zachvátila skaza. Mesto sa rozpadalo zvnútra, trhalo sa na kusy a tie hnili na jeho uliciach. Jedného dňa z chatrče vybehli ôsmi ľudia, mali krv na rukách a hlad v očiach. Vrhali sa na svojich druhov, divo ich bili a nik nebol schopný sa im postaviť; možnože preto, lebo našli zdroj obživy... K ostatkom, čo nechali, sa tajne, po jednom, začali zbiehať iní a ochutnávali mäso z kostí. Ľud zachvátila žiadostivosť, horká túžba po ľudskej krvi a mäse. Plavovlasá, špinavá žena ohlodávala kosť a pokukovala po chlapcovi vedľa nej; odhadovala, koľko mäsa a krvi má. Práve spolu zvalili a zjedli starého muža, ale jej hladu to nestačilo. Pohľad jej zabehol k ceste na panstvo. Prekvapene pustila kosť; stála tam madam Eva, ruky si pritískala na prsia, niečo kŕčovito zvierala. Chudáci k nej otočili oči a hladné tváre, pozorovali ju. „Berte!“ Bol to skôr vzdych ako výkrik, keď Eva pustila ruky a na ulice sa vysypali drahé perly, prstene a náhrdelníky. Ľudia sa ani nepohli.

„Berte!“ Hodila im drahé čaše a látky, ktoré schovávala v záhyboch šiat. „Berte!“ Kričala a hádzala všetko bohatstvo, čo na panstve mali. Tuláci, žobráci a chudobní sa na to len prizerali, nevideli cenu perál a zlata. Cítili však jej krv a mladé mäso; prvý sa k nej vrhol akýsi muž, Eva zvreskla a on ju zvalil na zem. Každý si chcel uchmatnúť svoj kus, divo sa rozbehli k mladej panej a jej výkriky zanikli vo výkrikoch davu. Na mesto začalo pršať. Pár ľudí zdvihlo hlavu k nebesám a čudovalo sa, pretože do kraja prichádzali len jemné letné dažde, ktoré netrvali dlho; potom však znovu sklonili hlavu k svojej potrave. Nevideli čierne mračná, ktoré sa hrozivo rýchlosťou zrážali a miešali na oblohe, zápasili a úplne zakrývali slnko. Deň sa stal nocou a voda z oblohy padala, akoby ju vedrami liali. Ulice sa zmenili na blatisté cesty medzi múrmi a cez prúdy vody bolo ledva niečo vidieť. Po dlhých dňoch a mesiacoch dážď ustal, ako prišiel. Mraky sa rozbehli inam, vystriedali ich mäkké biele závoje hmly a slnko zasvietilo, ale bolo studené a vzdialené; nastala zima. Ľudia neveriacky obracali tváre hore, skúmali nebo i zem, cítili na mokrých tvárach chlad a vo vzduchu chuť snehu. Odhodili kosti a kusy zhnitého mäsa, čo držali v rukách a pomaly, akoby zahanbene sa odobrali do svojich domov, kde zatemnili okná, ľahli si do perín z kožušín a spali celú zimu. Na jar na panskom dvore vyrástol tŕnistý krík, na ktorom kvitli ruže, červené ako krv, a prázdne okná domu sa naň ticho pozerali. Michaela Hirtlová

Suggest Documents