Jozef Kiss Witzay a jeho dielo Založenie lekárskej fakulty na trnavskej univerzite, prvej v Uhorsku, bolo významným činom v dejinách medicíny na území Uhorska. Fakulta však mala len krátke trvanie, od roku 1769 do roku 1777, pretože bola potom presťahovaná do Budína. Medzi jej prvých absolventov patrili aj dvaja Košičania, rovesníci a spolužiaci, Fridrich Jakub Fuker a Jozef Kiss Witzay. Fuker je známy pre svoju bohatú publikačnú činnosť, publikoval latinsky aj nemecky, jedna z jeho prác je preložená aj do slovenčiny,1 Kiss Witzaya však pozná len úzky okruh znalcov dejín medicíny. Jozef Kis-Witzay pochádzal zo známej košickej rodiny, jeho starý otec, Peter KisViczay bol evanjelickým duchovným v Košiciach a je autorom maďarskej frazeológie Selectiora Adagia latino-hungarica, ktoré vyšli v Bardejove v roku 1713, otec, Jozef KisWitzay, bol košický ránhojič (chirurg). Budúci lekár Jozef sa narodil sa v roku 1746, po základnom vzdelaní v Košiciach pokračoval v štúdiu vo Viedni a lekársku fakultu skončil v roku 1773 v Trnave. Získal len licenciát, nie doktorát, pretože bol evanjelického vyznania. Podobne ako jeho kolega Fuker sa Kis-Witzay vrátil do rodných Košíc, kde sa neskôr stal mestským a župným lekárom. Bol aj lekárom známeho maďarského spisovateľa Ferenca Kazinczyho, ale aj obetavým lekárom chudobných. V dobových prameňoch sa nešetrí chválami na jeho adresu, podľa publikovanej pohrebnej reči, ktorú predniesol nemecký evanjelický duchovný, jeho hlavné črty boli: „neúnavný, úprimný, stále rovnaké pracovné nasadenie spolu s nevídanou nezištnosťou, priamosť, otvorenosť chovania, ktorá býva len vlastná niektorým ľuďom a len samostatnému mužovi, kresťanská spoluúčasť a dobročinnosť voči chudobe a núdzi, zvlášť aj voči chudobným cudzincom a napokon náboženstvo, ktoré sa prejavovalo viac činmi než slovami a gestami.“2 Z jeho životopisu od anonymného autora v časopise Felső Magyar-Országi Minerva, ktorý vychádzal v Košiciach, o ktorom sa B. Molnár domnieva, že pravdepodobne pochádza z pera F. Kazinczyho,3 sa dozvedáme, že bol všeobecne obľúbený, jeho meniny (na Jozefa, 19. marca) bol sviatok celého mesta, deň jeho smrti deň všeobecného smútku, podľa jeho životopisu nikto nemal rád menej peniaze ako on, nikdy nehovoril o sebe, riadil sa heslom plurimum facere, minimum de se loqui, t. j. urobiť čo

1

FUKER, F. J.: De salubritate et morbis Hungariae O zdraví a chorobách Uhorska. Preklad F. Šimon. Košice: UPJŠ 2003. 2 HECKENHAST, M.: Vitzay´s Todenfeyer. Eine Trauerrede. Kaschau: Landerersche Buchhandlung 1810, str. 12. 3 MOLNÁR, B.: Kassa orvosi története. Kassa: Wiko 1944, str. 105.

najviac, hovoriť čo najmenej o sebe.4 Je zaujímavé, že sa uvádza aj v zozname košických slobodomurárov.5 Jeho jediným dielom je dizertačná práca De lingua ut signo in morbis, t. j. O jazyku ako znaku v chorobách. Dizertácia bola obhájená v Trnave v roku 1773 a podľa promočnej matriky bol Kis-Witzay simpliciter admissus attamen cum bona spe, t. j. jednoducho pripustený k obhajobe, ale predsa len s dobrou nádejou, čo bol stredný stupeň hodnotenia.6 Práca má 60 strán, 11 kapitol a 98 paragrafov. Autor ju venoval na začiatku svojmu otcovi „chirurgo, patri suo“. Prvá kapitola je venovaná všeobecne dôležitosti harmónie jednotlivých častí ľudského tela a ich funkcií a následkom, ktoré môže narušenie takejto rovnováhy priniesť. Druhá kapitola pojednáva o suchom jazyku ako o príznaku choroby človeka. Podľa autora je to prejav horúčky, štvrtá kapitola sa zaoberá drsným jazykom ako dôsledkom horúčky a suchosti. Ďalšie kapitoly vymenúvajú rôzne farby, ktoré môže mať jazyk ako prejav rôznych chorôb, jazyk biely, čierny, červený, žltý a zelený. Nasledujú dve kapitoly, ktorých predmetom je jazyk ako orgán chuti a hovorenia a následky rôznych chorôb v oblasti chuti a reči. Posledná kapitola má 14 strán (samotná práca má 54 strán, teda posledná kapitola zaberá 38 %) a je z dnešného hľadiska trocha problematická. Aj keď si uvedomíme, že ide v podstate o prvú prácu mladého adepta medicíny, predsa je len prekvapujúce, že Kis-Witzay doslova uvádza celú jednu časť knihy Specimen medicinae sinicae sive opuscula medica ad mentem Sinensium, ktorú vydal Nemec Andreas Cleyer v roku 1682 vo Frankfurte. KisWitzay píše v úvode tejto kapitoly, že „eorum terminologia et tota medendi methodus minus perspecta“, t. j. ich terminológiu a celý spôsob liečenia nedostatočne preskúmal, takže cituje doslova celú časť zaoberajúcou sa príznakmi chorôb na jazyku. Na druhej strane treba uznať, že Kis-Witzay sa nepokúša zatajiť fakt, že ide o prebraté kapitoly, uviedol autora práce a bibliografické údaje a tak ako všetky citáty sú v dizertácii kurzívou, je aj táto časť celá kurzívou. Vzhľadom na významnosť farby v diagnostike jazyka, je škoda, že Kis Witzay vynechal ilustrácie, ktoré sú v origináli a v ktorých sa farba opisuje slovami. Možno sa tak stalo z typografických dôvodov. Čínska medicína vždy považovala vonkajšie prejavy za odraz vnútorných procesov, Kis Witzay cituje, že na základe tohto poznania je možné 4

Felső-Magyarorsági Minerva, 3, 1827, str. 1267-1272. ELIÁŠ, Š.: Bernolákovci Košíc a jakobíni – princípy a východiská. In Zborník ŠOBA Košice. Košice 1995, str. 14. 6 DUKA ZÓLYOMI, N. A nagyszombati orvostudományi kar hallgatói. In SCHULTHEISZ, E., MAGYAR, L. A. Orvosképzés a nagyszombati egyetemen. Pilisscaba: Magyar tudománytörténeti intézet, 2005, str. 257 – 283. 5

diagnostikovať chorobu bez vyšetrenia pulzu, ale nespomína päť základných orgánov tela spojených s piatimi farbami, napr. červený jazyk je index cordis, znak choroby srdca. Cleyerova kniha bola jedným z najdôležitejších prameňov informácií o čínskej medicíne v Európe v 17. a 18. storočí, ktorá sa tešila veľkého záujmu v tej dobe.7 Autorom prekladu z čínštiny bol pravdepodobne Michael Boym (1612-1659), poľský učenec a jezuitský misionár v Číne.8 Hoci Cleyer bol len editor, hral významnú úlohu pre transfere učenia čínskej medicíny do Európy.9 Kis Witzay nebol jediný, ktorý použil túto knihu. Podobným prípadom je Angličan John Floyer (1649-1734), ktorý prevzal doslova pasáže z tejto knihy do svojho diela The Physician´s Pulse-Watch (1707-1710). Anglický lekár však dal do súvislosti starú grécku a čínsku medicínu, dokonca považoval niektoré západné a čínske teórie za identické.10 V protiklade s Floyerom Kiss Witzay sa nepokúšal spojiť tieto dve rozdielne medicíny, takže existujú dvojaké opisy niektorých javov nezávisle od seba, napr. červený jazyk v západnej a čínskej medicíne. Záujem mladého študenta Kiss Witzaya o čínsku medicínu vznikol pravdepodobne pod vplyvom fascinácie čínskou medicínou, ktorá existovala v Európe od 17. storočia.11 Kis Witzay, ktorý pochádzal z východoeurópskeho mesta, prišiel s ňou do kontaktu zrejme vo Viedni a následkom toho ju použil v dizertácii. Samotná Cleyerova kniha je dnes na území Slovenska a Maďarska nedostupná, nachádza sa však vo Viedni a je k dispozícii v elektronickej podobe v internete.12 Jeho obdiv k čínskej medicíne cítime z jednej vety z úvodu k tejto čínskej diagnostike. Prevzal doslova celú časť z Cleyerovho úvodu a doplnil to dovetkom: Profecto multa Sinensibus in medicina debemus, t. j. Číňanom vďačíme skutočne za veľa v medicíne. Existuje aj neskorší dôkaz záujmu o Čínu. Vo viedenskom žurnále Bétsi Magyar Merkurius z roku 179413 sa objavil záhadný list nemenovaného

7

DALLAS, J.: Andreas Cleyer´s Examples of Chinese medicine. Journal of Royal College of Physicians of Edinburgh, 2008, vol. 38, str. 280 – 281. 8 KAJDANSKI, E.: Michael Boym´s „Medicus Sinicus“. T´oung Pao, Second Series, Vol. 73, Livr. 4/5 (1987), str. 161-189. 9 MICHEL, W.: Far Eastern Medicine in Seventeenth and Early Eighteen Century Germany. Studies in languages and cultures No. 2, Faculty of Languages and Cultures, Kyushu University 2005, str.72. 10 SZCZESNIAK, B.: John Floyer and Chinese Medicine. Osiris, 11, 1954, str. 127-156. 11 MUNGELO, D. E.: Curious Land Jesuit accomodation and origins of sinology. Honolulu: University of Hawaii Press, 1989. 12

http://books.google.sk/books?id=VhdAAAAAcAAJ&printsec=frontcover&dq=specimen+medicinae+sinicae&hl =en&sa=X&ei=hygMUKaNHYOShgetwLCCCg&redir_esc=y#v=onepage&q=specimen%20medicinae%20sini cae&f=false 20.07.2012 13 Bétsi Magyar Merkurius, 1794, č. 63, str. 984.

uhorského lekára, pravdepodobne Kiss Witzaya, v ktorom opisuje svoje cesty a okrem iného píše doslova: Mojou veľkou túžbou je navštíviť Čínu.14 Čo sa týka literatúry, ktorú autor použil v dizertácii, tak ide väčšinou o antické autority, najčastejšie o citáty z Hippokrata, trikrát uvádza Galena, raz Aretaia. Zo súčasných autorov trikrát cituje Angličana Johna Huxhama, dvakrát italského lekára Prospera Alpina a raz známeho holandského lekára van Swietena, ktorý bol osobným lekárom Márie Terézie a uskutočnil reformu rakúskeho zdravotníctva. V medicínskej historiografii sa ešte nikto nevenoval téme vplyvu jeho dizertácie na uhorských súčasníkov a nasledovníkov. Najnovšia práca o poznávaní čínskej medicíny v Uhorsku 18. – 19. storočia konštatuje, že nevieme posúdiť nakoľko pionierska bola jeho práca v tejto oblasti.15 V medzinárodnom ohlase máme niekoľko dokladov v európskej odbornej literatúre. Na jednej strane sa dozvedáme, že Kis Witzay spútum opísal „krátko, ale predsa vynikajúco,“ 16 na druhej strane hodnotu týchto ohlasov však znižuje fakt, že v niektorých prípadoch je odkaz zrejme sprostredkovaný. Uvádzajú sa totiž skomolené mená ako Kiswitzer,17 Kis-Witzag,18 ba dokonca v jednom diele máme citovaných dvoch autorov menom Kiswitzer a Witzagi s rovnakým názvom diela, miesta vydania, len jeden má rok 1773 a druhý 1774.19 Bustu Kis-Witzaya možno vidieť vo farmaceutickej expozícii Východoslovenského múzea v Košiciach a jedna časť železnej náhrobnej dosky, ktorú zachránila MUDr. M. Jiroušková z Lekárskej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach pred zrušením košického evanjelického cintorína, sa nachádza v jeho depozitári (druhá je momentálne stratená). Z hľadiska dejín medicíny na území Uhorska treba podotknúť, že práca nemá jedinú zmienku alebo narážku na Uhorsko, resp. uhorské pomery, necituje ani jedného uhorského autora alebo, keď nerátame van Swietena, autora susedných krajín. Okrem svojej dizertácie nezanechal Kis-Witzay iné vedecké publikácie, hoci vieme, že v roku 1795 uskutočnil chemické rozbory vody prameňov na košickom Bankove.20 Bol však celý život obľúbený 14

KISS, L.: Kis Witzay József (1746-1810), Kazinczy kassai orvosa és barátja. In: Széphalom. A Kazinczy Társaság Évkönyve 20. kötet, Sátoraljaújhely: Kazinczy Ferenc Társaság 2010, str. 129-138. 15 KISS, L.: A hagyományos kínai orvoslás megismerésének kezdetei Magyarországon a XVIII-XIX. században. Orvosi hetilap, 153, 2012, str. 111-1120. 16 WEBER, F. A. Opuscula semiologica I De signis et sputo. Ulmae: A. Lebrecht Stettin 1778, str. 14. 17 PLOUCQUET, G. G.: Initia bibliothecae medico-practicae et chirurgicae sive repertorii medicinae practicae et chirurgiae. Tubingae: J. G. Cottam 1795, str. 247. 18 MEYER, I.: Repertorium der gesamten medizinischen Literatur. I. Band. Berlin: Realschulbuchhandlung 1809, str. 235. 19 Dictionnaire de médicine ou répertoire général des sciences médicales. 17. Tome. 2. vyd. Paris: Béchet 1838, str. 519. 20 GAŠPAR, J.: Kríže a kaplnky Bankova. In Listy košické, 2000, roč. 2, č. 5-6, str. 16 – 17.

a obetavý lekár, „starý dobrý doktor báči“, ako sa vyjadril B. Molnár.21 Sme toho názoru, že jeho dizertácia môže byť zaujímavá pre odborníkov a všetkých záujemcov o dejiny medicíny.

21

Kassa orvosi történeti, 1944, str. 83.